Zoskok funkčným padákom predviedol slovenský vynálezca verejnosti a
zástupcom patentového úradu a letectva Spojených štátov amerických (USA)
3. júna 1914 vo Washingtone. S padákom bezpečne pristál.
Štefan Banič bol slovenský konštruktér a vynálezca, majiteľ amerického
patentu na padák z roku 1914. Slávu ani peniaze mu však nepriniesol. Po
návrate na Slovensko jeho meno zarezonovalo ešte raz, keď sa stal
spoluobjaviteľom jaskyne Driny pri Smoleniciach.
Vynálezca sa narodil 23. novembra 1870 v Neštichu (dnes Smolenická Nová
Ves, ktorá je súčasťou Smoleníc). Po skončení ľudovej školy pracoval na
statku grófa Pálffyho. Pre svoje názory na maďarizáciu musel z práce
odísť. Vyučil sa za murára a pracoval na stavbe Smolenického zámku.
Bieda ho vyhnala do Ameriky, kam odišiel v roku 1907. Príležitostne
pracoval na farmách i v baniach. Usadil sa v Pennsylvánii v Greenville v
USA.
V tom čase spôsobovali celosvetový rozruch lety prvých lietadiel. Banič
sa stal v roku 1912 svedkom leteckého nešťastia, a tak sa zaoberal
myšlienkou vynájsť zariadenie, ktoré by zachránilo letca pri leteckej
nehode. Dňa 25. augusta 1914 vydal americký patentový úrad vo
Washingtone patent na padák Štefana Baniča (zapísaný je pod číslom 1 108
484). "Nech je známe, že ja Stephan Banič, pôvodom z rakúsko-uhorského
cisárstva, usadený v Greenville, okres Mercer, štát Pennsylvánia,
vynašiel som isté nové účelné zlepšenie padákov, o čom podávam v
nasledujúcom podrobné vysvetlenie". Tak znie prvá veta Baničovho
osvedčenia na americkej patentovej listine.
Nasleduje podrobný opis konštrukcie nového padáka, funkcie jednotlivých
častí, presné technické nákresy. Titulná strana hovorí aj o tom, že sa
Baničovi a jeho dedičom priznáva oprávnenie na patentovanie vynálezu na
obdobie sedemnástich rokov. Osobitné právo vyrábať, používať a predávať
uvedený vynález prislúchalo len USA.
Baničov padák sa pripevňoval okolo hrudníka. Otváral sa pomocou
zvláštneho zariadenia umiestneného v osi padáka. Dômyselne skonštruovaná
sústava pružín a rebrovitých tyčiek, na ktorých spočívalo hrubé plátno
umožňovala regulovať nosnú plochu, a teda rýchlosť klesania a pristátie
na vhodnom mieste (padák pripomínal zložený dáždnik). Podľa niektorých
prameňov pomáhal Baničovi aj inžinier František Jankovič z Klčovian pri
Trnave, ktorý v USA vyštudoval.
Padák vyskúšali pri zoskoku z mrakodrapu (pravdepodobne budova Cairo vo
Washingtone) a výskokom z lietadla z výšky 600 metrov. Baničov vynález
odkúpila za pár dolárov armáda USA, americké letectvo však padáky tohto
typu nepoužívalo. Štefan Banič sa stal čestným členom letectva USA, ale
vynález mu bohatstvo nepriniesol.
V roku 1920 sa vrátil na Slovensko. Žil v ústraní ako murársky majster. O
niekoľko rokov sa jeho meno spomínalo opäť. So synom Jánom a
súrodencami Imrichom a Alojzom Vajsáblovcami a Alexandrom a Silvestrom
Valovcami v roku 1929 spoluobjavil kvapľovú jaskyňu Driny v Malých
Karpatoch.
Štefan Banič zomrel 2. januára 1941 v Smolenickej Novej Vsi. Slávnym sa
stal až po smrti, jeho osobnosť výraznejšie spropagoval historik Štefan
Jastrabík, ktorý v roku 1975 vydal monografiu o obci Smolenice.
V roku 1970 odhalili Štefanovi Baničovi na bratislavskom letisku Milana
Rastislava Štefánika pamätník. Smolenice si svojho technicky nadaného
rodáka pripomenuli 14. júna 2006 takisto pamätníkom, ktorý financovali
veteráni z Klubu vojenských výsadkárov. Jeho pamiatku v obci pripomína
aj náhrobný kameň v tvare padáka a pamätná tabuľa na rodnom dome
konštruktéra. V smolenickom múzeu Molpír zriadili jeho pamätnú izbu.